Mentálne zajedanie.

interview_janette

Interview s life koučkou Janette Šimkovou.

S Janette sme sa stretli vo veľmi príjemnom prostredí jej koučovne na Leškovej ulici v Bratislave. Privítala nás usmievavá, s pohostením a chuťou odpovedať na naše otázky.

Dobrý deň Janette, v našej praxi výživového poradcu sa  často stretávame s klientmi, ktorým sa  darí meniť stravovacie návyky , majú ciele a aj si ich plnia, ale niečo sa v ich živote zmení a oni porušia svoje nové zvyky a majú na to argumenty: „že, sa v určitej situácii nevedia ovládať (PMS, stres…), alebo tvrdia, že keď to na nich príde, je to silnejšie ako oni a dajú si čokoládu naviac, alebo vyjedia v noci chladničku.
Ako sa dá reagovať na tieto emočné výkyvy vo vzťahu k jedlu?

Prvá, automatická ľudská reakcia spôsobí, že v jednom okamihu prestaneme vnímať tie dôvody, ktoré nám hovoria prečo to nie je pre nás dobré. Jednoducho máme veľmi veľa argumentov prečo ÁNO. Odôvodníme si to.
Napríklad: Keď sa celý deň poriadne nenajeme, tak  večer sa už v pokoji najesť môžeme, doprajeme si to.  A vtedy sú to naozaj obrovské množstvá potravy a naraz. Odmena za dlhé strádanie. Alebo zažívame situáciu, kedy je dôvodom nášho zajedania niekto, s kým nás viaže emočné puto (manžel, manželka, rodičia… ) a my ako reakciu na pretlak emócií volíme jedlo, lebo je to útecha, spása, obrana…
Dobrá príprava na zvládanie týchto situácií je polovica úspechu. Je potrebné, aby sme odhalili príčinu toho, čo u nás spúšťa stres, ktorý riešime jedlom. Je kľúčové rozumieť tomu pnutiu, ktoré v nás naštartuje zajedanie. Iba v momente, keď si to dokážeme uvedomiť, s tým vieme niečo urobiť. Keď sa dokážeme udržiavať v istej rovnováhe, dokážeme byť vnímavý voči signálom, ktoré nám telo vysiela. Porozumieť svojmu emočnému prežívaniu značí, že máme väčšmi veci vo svojich rukách a nie sme potom nimi „vlečený“.  Zjednodušene vyjadrené: máme vždy tri možnosti, ako sa správať: akceptovať skutočnosti, meniť ich – priamo alebo nepriamo, alebo od nich dávať ruky preč – nie v zmysle zbabelosti, ale ochrany.
Od blízkych príbuzných neutekáme. Ani nebýva zvyčajne dôvod odinštalovať zo svojho života partnera 🙂 Je to o našej miere akceptácie toho, že niekto má iné postoje ako my, a tým aj iné priority.  Nepochodíme s očakávaniami, aby sa ten druhý zmenil. Zmeniť dokážeme iba vlastný postoj a nazeranie na veci.

Neraz nás do úzkych privádza neefektívna komunikácia, kedy nám robí problém hovoriť NIE a stáť si sami za sebou, nenechať sa spochybňovať ani obmedzovať. Málo využívame sebaotvárajúce vyjadrenie toho, čo cítime: „ Rozumiem tomu, že je to pre Teba dôležité, ale prepáč,  teraz je toto a toto dôležité pre mňa, potrebujem to pre seba spraviť.“ Nepotrebujeme ísť do výčitiek a obvinení, tým sa potom nepotrebujeme ani brániť. Je veľmi oslobodzujúce, keď prestaneme bojovať sami so sebou a uzavrieme so sebou prímerie. Láskyplný vzťah k sebe značí, že ho preukazujeme aj ostatným, čo pocítime na energii, ktorá sa nám vráti od ľudí späť.
Neraz je za emočným zajedaním práve pocit bezmocnosti, frustrácie a nejakej rezignácie, že sa niečo, po čom túžime, nemôže podariť, lebo… Emócie späté s týmto nastavením mysle sú veľmi rýchle, ale na úkor nás, sú zvyčajne rýchlejšie ako naše odhodlanie chápať ich a vychádzať s nimi. Vypestovať si nové návyky a vzorce správania chce veľa úsilia a energie, je to proces a výsledok nevidno okamžite – preto sa nám ťažšie dosahujú prvé méty nášho snaženia, chce to intenzívnu hnaciu silu z vnútra nás samých.

Ženy často trápi prejedanie, ktoré súvisí so zmenami hladiny hormónov. Ale aj muži mávajú zmeny hormonálnych hladín, aj keď sa prejavujú trochu inak. No ako tomu predchádzať? Je to vôbec možné, ovládať  emócie na ktoré majú vplyv hormóny?

Pri PMS mávajú ženy neovládateľnú chuť na slané, sladké, alebo ďalšie výrazné chute, ktoré sa ťažšie ovládajú, lebo hormonálny systém má nad nami veľkú moc. Dá sa však do istej miery „oklamať“, alebo naň preventívne vplývať. Cieľom môže byť ambícia zmierniť „prehrešok“. Opäť cez sebapoznanie vedieť, čo budem mať tendenciu jesť a ako. Vo vnímavosti a ostražitosti potom urobiť protiopatrenia – napríklad neísť vtedy hladný nakupovať, nerobiť si zásoby a vôbec, sťažiť si prístup k tomu, čo vôbec nepotrebujem jesť. Pripravím si neutralizátori chuti (kvalitný syr, sušené ovocie, nesolené oriešky…) Pomôže aj stratégia

3x sa napiť, než si dovolím zamaškrtiť niečo malé. Využiť  bylinky v čaji na detoxikáciu, vylúčiť rýchle cukry, mať dostatok pohybu, pobyt na čerstvom vzduchu…

Vopred si potrebujem urobiť mentálne nastavenie, prečo sa mi oplatí dodržať vopred pripravené zásady, čo tým získam. Keď si to nariadime cez imperatív musenia, nebude nám to fungovať.

Je efektívnejšie nezakazovať si, ale vytvárať si optimálne podmienky. Primäť myseľ, aby zameriava pozornosť na niečo zmysluplnejšie, než je okamžitá slasť z jedla. Toto je neuralgický bod celého nášho postoja – keď si to so sebou vyjednáme, ustojíme to.

Do rizika sa púšťame vždy, keď máme zle nastavenú motiváciu. Ako náhle nám v mysli „nenaskakuje“ zmysluplný dôvod nášho snaženia, niečo, s čím sme stotožnený, tak nás ten starý postoj vždy dobehne. Stane sa to akoby nebadane, ale naša myseľ využije krízu a záťaž na to, aby nám zvestovala, prečo všetko sa nám to nemôže podariť a prečo sa to nedá. Je zásadné, ako máme nastavený  cieľ – z praxe môžem potvrdiť, že je niekedy stimulujúcejšie mať víziu o konfekčnej veľkosti, než o úbytku kilogramov. Je to o konkrétnej predstave, ako sa budem cítiť vo svojom tele, keď sa oblečiem do šiat, ktoré sa mi páčia, ale teraz ich nosiť nemôžem.

Je veľmi dôležité zameriavať pozornosť na to, čo z toho budete mať vo finále! Čo docielite a prečo to tak chcete –  zbierajte si argumenty, ktoré sú dôveryhodné pre vás, nikomu inému nemusia dávať zmysel.

Môže nám pomôcť zapisovať si veci do diára, záznamníka, na papier. Zapisovať si to, čo prežívame? Má to význam?

Ak si chceme zapamätať tie konkrétne situácie, ktoré spôsobujú že podľahneme, potrebujeme si ich zapísať a zanalyzovať si ich. Papier nám umožňuje hľadieť na veci z odstupu a konštruktívne. Pokým to zostáva v mysli, je to iba chaotická spleť informačnej diaľnice ďalších mnohých našich myšlienok.

Ja odporúčam viesť si denník, zápisník osobného rozvoja. Je to výborný nástroj sebapoznania a práce na sebe. Keď sa naučíte ukladať svoje myšlienky na papier, tak urobíte pre svoju psychohygienu  veľmi veľa, aj pre svoj rast. Ak potrebujete mať kvôli intimite denník skrytý, vymyslite si pre to opatrenia – nemal by to byť dôvod, prečo ho nepíšete. Dozviete sa vďaka nemu o sebe veľa vecí (môže to bolieť, ale je to očistné) a pomôže vám to napredovať. Vďaka nemu si pestujete krajší vzťah k samým sebe a sledujete, kedy ste samým sebe najväčším kritikom, kedy si podrážate nohy… Sebaláske nás nikto neučí, potrebujeme sa to naučiť sami – nie je v tom žiadny egocentrizmus, iba úprimný a autentický vzťah k sebe.

A opäť sa dostávam k emočnému prežívaniu – ako náhle na seba nazerám, že nie som dosť dobrá, pekná,  šikovná, chudá atď. , tak si vzápätí pomyslím, či má význam sa do niečoho púšťať, keď to nedotiahnem do konca – to môže byť zákernosť predošlej skúsenosti. Vzhliadať ku kultu tela z reklamy môže byť o frustrácii, že také niečo nemožno dosiahnuť. Je to tak – dokonalosť je ilúzia. My nepotrebujeme seba vnímať ako šablónu, aby sme sa na niekoho podobali – nám stačí byť samými sebou, taký sme najlepší.

Máte nejakú formulku, alebo trik ktorá nám môže pomôcť v situácii, keď siaham po jedle a nie som hladná?

Prvé čo mi napadá je, že potrebujeme mať vytvorený vlastný „algoritmus“, ako s „bažením“ pracovať – od momentu, kedy si ho uvedomíme až po moment, že ho máme pod kontrolou.

Príklad: Idem okolo stánku, kde predávajú čerstvé fornetti, na celú ulicu rozvoniavajúce pečivo. A aj keď nie som hladná a nie som v strese, tá vôňa jednoducho prebudí emóciu spomienky na chuť, situáciu, človeka… zastavíme sa a kúpime si ich. Vôňa a chuť sú veľmi mocné zmysly. Emócia je okamžite aktivovaná stimulom chuti – tu nastáva expresné prepojenie tela s mysľou. Stačí vôňa a chuťový pohárik je naštartovaný.

V momente, keď si uvedomíme, že je to hra môjho zmyslu, vieme sa slobodne rozhodnúť, čo urobíme – či s výčitkami, alebo bez nich 🙂

Vtedy sa vieme opýtať samých seba: „Potrebujem to ozaj zjesť? Aký mám ozajstný dôvod zjesť to?“

Zavnímam tak skutočnosť situácie a môžem vyhodnocovať, aké sú moje pohnútky.

Z môjho pohľadu je to vždy o dohode s nami samými – podvolíme sa momentálnemu stavu, alebo odvedieme pozornosť smerom, kde to bude pre nás bezpečnejšie?  Je možné rozhodnúť sa aj tak, že si danú situáciu dovolíme prežiť iba v predstavách, vychutnáme si tú chuť iba „akože“ – je to skvelý tréning na sebadisciplínu.

 

Existuje pevná vôľa? 🙂

V situáciách emočného zajedania by som polemizovala nad tým, ako ju vieme zadefinovať. Často ľudia používajú argument: „Ja nemám pevnú vôľu, ja som taká.“ Toto je plané alibi – pevnú vôľu potrebujeme aktivovať zmysluplnosťou a konkrétnym snažením – vtedy bude pevná vôľa pri mne stáť.

Je dobré si vždy na začiatku vyjasniť, v akej východzej situácii sa nachádzame a kam sa chceme dostať, aby sme boli spokojní. Vychádzame potom z toho, že to naša hlava vezme na vedomie a prepojí sa s naším telom. Aby to mohlo nastať, je potrebné urobiť potrebné prípravy, napríklad vhodne sa „zbaliť“ na cestu za svojím cieľom.

Niekedy neurobíme poriadnu prípravu, ale sme v očakávaní a fandíme si, aké to bude. Ale to je obdobné, ako keď si netrénovaný človek povie, ja zabehnem maratón. Nedokáže to iba preto, že si to povie – treba na to natrénovať.

Potrebujeme si vytýčiť ciele, ktoré budú konkrétne, merateľné, načasované, primerane ambiciózne a budeme s nimi stotožnení. Iba keď skutočne vieme, čo chceme dosiahnuť, tak to aj dosiahneme.

„Nenakrokovaná“ vízia je obluda. Ak postavíme latku príliš vysoko a neprídu prvé úspechy, živíme frustráciu. Na to, čo túžime dosiahnuť, sa potrebujeme „doťahovať“ – pomaly, ale isto. Keď zvládnem jednu z vecí, priberiem ďalšiu, nie skôr, kapacitne to potom nie je možné ustáť, lebo nie sme super hrdinami – sme bytosti, ktoré sú pohodlné  a je to v poriadku, je to ľudské. Avšak vždy, keď prekonáme samých seba, silnieme.

Majme guráž a odvahu si za svojím cieľom stáť. Napredujme vlastným tempom a buďme sami sebe oporou. Nikto iný prácu na nás samých za nás neurobí.

A na záver:

„Využívajte svoje pozitívne nálady na to, aby vás doviedli k zmysluplným skutkom“ – Janette Šimková 🙂

Viac o life koučke Janette Šimkovej sa dočítate na jej www stránke http://www.lifekoucing.sk/

Tento obsah bol zaradený v Všeličo, Všeličo a označkovaný ako , , , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *